Článok pôvodne napísaný a originálne publikovaný v Bulletine slovenskej advokácie 5/2025

„On odvetil: „Napísané je: „Nielen z chleba žije človek“²

„Celé stoly sme popísali búrlivými rýmami. Prišla krčmárka alebo čašník, utreli stôl a bolo po básnení. No nestrácali sa tiene, stesky ani hľadanie radostí.“³

I Entrée – príhovor k obecenstvu

Kultúra je kľúčovým znakom každého ľudského spoločenstva. Je totiž istým ukazovateľom jeho intelektuálnej vyspelosti a zároveň ho reprezentuje navonok. Aj samotné právo je súčasťou kultúry to-ktorého národa, keďže predstavuje základný systém pravidiel (resp. noriem) správania sa konkrétnej spoločnosti, odráža jej špecifické názory a zachováva aj jej viaceré rezíduá, na ktoré pre neustály vývoj zákonodarca niekedy nestíha zareagovať.⁴

V prípade, keď hovoríme o staršej slovenskej kultúre, t. j. o období prvej polovice 20. storočia, väčšinový mainstream si ju predstaví ako mimomestskú – vidiecku kultúru, ktorej obrazom je dedina, jej ľudia, drevené chalúpky, ovečky a pod.

To však nie je pravda. Tento mainstreamový náhľad je totiž výsledkom cieľavedomých snáh totalitného socialistického režimu o vymazanie „buržoáznej“ časti slovenskej kultúry a zároveň neschopnosti slovenskej spoločnosti po roku 1989 opätovne nadviazať na toto monumentálne dielo.

Uvedená umelecká činnosť bola vo veľkej miere zásluhou (dnes pozabudnutej) slovenskej umeleckej bohémy, existujúcej v období rokov 1920–1945, v ktorej významnú rolu zohrali pravotári¹. Týmto textom preto poukážeme na pravotárskych členov bohémy a ich záslužnú prácu na tomto poli.

Nechceme ale zostať pri tom, aby išlo „iba“ o historickú zaujímavosť bez hlbšej myšlienky. Súčasne chceme vyjadriť určitý apel, snahu (na nás – pravotárov) o obnovenie postavenia pravotára v spoločnosti ako kultúrne a spoločensky aktívneho a významného jednotlivca (t. j. aj mimo našich kancelárií a súdnych siení), keďže to je niečo, čo môže pomôcť dnešnému svetu, tak rezignujúcemu na elementárnu ľudskosť a lásku.

II Zoznámme sa, dámy a páni. To sme my bohémi.

Definícia základných pojmov je dôležitá nielen v práve, ale všade, kde je potrebný poriadok a porozumenie veci. Nie je tomu inak ani v našom prípade. Bohémstvo ako osobitný kultúrno-spoločenský fenomén predstavujúci spôsob žitia jednotlivca sa vyvinul v období rokov 1830–1840 vo Francúzsku. Jeho vznik bol podmienený spoločenskými zmenami v podobe rozmachu kapitalistickej (buržoáznej) spoločnosti dnešného charakteru po veľkej francúzskej a priemyselnej revolúcii.

Charakteristickým znakom tejto novej spoločnosti je jej mestský charakter, ktorý nie je len miestom žitia, ale predstavuje priamo životný štýl. V tomto novom prostredí sa vytvorili dve protikladné „spoločenské vrstvy“ – meštiaci a umelci.⁵

Meštiaci sú z hľadiska početnosti v spoločnosti majoritou, avšak sú iba priemerom, ktorý netvorí nové duchovné hodnoty kultúry (absencia originality osobnosti). Ich sila ale spočíva v tom, že sú konzumentom kultúry a ergo držitelia finančného kapitálu.

Na druhej strane sú umelci – menšina, ktorej absentuje finančný kapitál, ale práve oni posúvajú spoločnosť vpred (originalita osobnosti, držitelia duchovného kapitálu). Skutočný kapitál umelca nespočíva v banke, ale v jeho skúsenostiach a vedomostiach o ľudskom živote, ktoré následne pretavuje do svojho diela.⁶

Bohéma tak predstavovala revolúciu v dovtedajšej spoločnosti, a to odmietnutím diktátu peňazí konzumného priemeru v prospech umeleckej slobody, ktorá bola realizovaná v spoločnosti obdobne naladených druhov – bohémov. Táto spoločnosť sa stretávala v miestach verejného posedenia (viechy, hostince, kaviarne…), kde mohla byť viditeľná, odlíšiteľná a známa.

III Zostup do sveta slovenskej bohémy

Nevyhnutnou podmienkou vzniku bohémy je existencia slobodného demokratického prostredia, v ktorom možno slobodne o všeličom diskutovať a tvoriť. Z tohto dôvodu boli pre slovenskú bohému kľúčové dve skutočnosti – vznik Česko-Slovenskej republiky a vytvorenie slovenského centra, ktorým sa stala Bratislava.

V tomto novom ovzduší sa čoskoro sformovala slovenská bohéma, ktorá nepredstavovala kópiu cudzieho vzoru. Išlo o originálny fenomén nečakaného vzopätia tvorivých síl, do ktorého sa zapojil slovenský duch.⁷

Prototyp slovenského bohéma nám príkladmo opisuje Tido J. Gašpar: „Slovom, keď hovorím o slovenskom bohémovi, nemyslím na nijakého ošúchanca. Ani na rozgajdanca alebo strapáňa (…) Skôr som myslieval na gavalierskeho bohéma. (…) Ale najkrajším doplnením toho, čím disponoval, bola elegancia srdca a noblesa duše. Vedel pekne žiť. Práve týmto veľkým umením, ktorému Francúzi vravia „savoir vivre“, odlišoval sa od jednotvárnej malomeštiackej egality. V tejto odlišnosti, v týchto srdečných formách spoločenskej kultúry bolo čaro jeho panského bohémstva.“⁸

Bolo by netaktné, ak by sme predtým, než sa zameriame na pravotárov, aspoň pár slovami neuviedli aj tých najvýznamnejších druhov slovenskej bohémy, ktorí pravotármi neboli. Medzi nich patrili: hlava slovenského Parnasu, autor diel Básnik a žena, Cválajúce dni, Božské uzly a iné – Janko Smrek; héros výtvarníctva i spisovateľstva v jednom a záchranca Bratislavského hradu – Janko Alexy; žurnalista, autor veselých i neveselých historiek – Emo Bohúň; sochárske jadro bohémy, „dolárpapa“ – Frico Motoška; majster realistických portrétov, slovinsko-slovenský výtvarník – Ivan „Ivaša“ Žabota, a napokon dva hlavné monumenty okolo ktorých sa všetci bohémi zišli – autor slávnych románov ako Pompiliova Madona, Dolorosa či Jánošík – Ján Hrušovský a kráľ slovenskej bohémy, literát a „posledný bizón“ všetkých starých krás – Tido J. Gašpar.

A čo pravotári – najmä advokáti – participovali v rámci slovenskej bohémy? Samozrejme, a mali leví prínos, bez ktorého by vyššie uvedení nepravotárski druhovia bohémy (ako i mnohí ďalší) nedosiahli to, čo sa im ako družnému spoločenstvu napokon podarilo. Pravotárov participujúcich na tomto spoločenstve môžeme v zásade rozdeliť do troch skupín. Kritériom je vzťah jednotlivca-pravotára k bohémskej spoločnosti.

Takto rozoznávame: 1) pravotárskeho bohéma stricto sensu, 2) bohémskeho pravotárskeho mecéna, 3) pravotárskeho sympatizanta bohémy. Spolu tieto tri načrtnuté skupiny osobností predstavovali pravotársku časť slovenskej bohémy, ergo slovenskú pravotársku bohému.

IV. Pravotárski bohémi stricto sensu

Prvú kategóriu predstavujú pravotárski bohémi stricto sensu, ergo pravotári, ktorí boli neoddeliteľnou súčasťou koloritu slovenskej bohémy, žili jej životom a prispievali do nej svojím aktívnym tvorivým vkladom. Životný štýl bohéma, často vedený do skorých ranných hodín, s tým súvisiace rozmarnosti, to všetko sa stavalo do kontrastu s každodennými pravotárskymi povinnosťami. Z tohto dôvodu bol počet pravotárov stricto sensu nižší v porovnaní s inými kategóriami pravotárskej bohémy.

Medzi najvýznamnejších predstaviteľov tejto kategórie patria davisti, osobitne Ján Rob Poničan. Cum grano salis tu môžeme zaradiť aj Štefana Letza a Joža Nižnánskeho. Obidvaja títo prominentní umelci (a bohémi) totiž v určitom období študovali právo a rovnako tak ho obidvaja ani nedokončili.

Ján Hrušovský pri opisovaní bohémy píše: „Čo však ich podstatne charakterizovalo – tiež nie všetkých – to bola ich apolitičnosť. Politika akoby ich vôbec nezaujímala, najmä pokiaľ išlo o vzťah k meštiackym stranám – iba ‚ľaví‘ z bohémy dobre vedeli, kde je ich miesto.“⁹

Pri „ľavých z bohémy“ mal na mysli tzv. davistov, teda skupinu ľavicových intelektuálov zoskupených v Prahe okolo kultového časopisu DAV. K bohéme sa pridali (ešte ako advokátski koncipienti), príchodom do Bratislavy najneskôr roku 1926: „Ihneď som sa vrhol do víru bratislavského života, v ktorom už davisti (…) získavali čoraz silnejšie (…) pozície. (…) Pravda, to moje zamestnanie mi v mnohom aj prekážalo: zaberalo čas, vyciciavalo energiu. Nie, práca advokátskeho koncipienta nebola ľahká. (…)“¹⁰

Vzorový príklad „echt“ bohéma spomedzi davistov predstavoval „furor s nerozlučnou fajkou“ – Ján Rob Poničan (1902–1978). Nemožno ale pozabudnúť ani na ďalších davistov-pravotárov bohémy, najmä na „herolda červeného svitania“ – Vladimíra Clementisa (1902–1952), menej častými hosťami boli „literárny satyr“ Daniel Okáli (1903–1987) či „Laurin zapisovateľ“ – Ivan Horváth (1904–1960).

Ako vyzeral život pravotárskeho bohéma opisuje Ján Rob Poničan vo svojich pamätiach nasledovne: „Samá robota: advokácia, politické reči, prednášky, diskusie, literatúra . . . Ale veď som mal, veď sme mali aj nejaký ten súkromný život? Ale áno. (…) Schádzali sme sa po kaviarňach. Ako ‚modernisti‘ vybrali sme si vždy tú najnovšiu, hoci často rozhodovalo aj to, kto kde býval. Z Reduty sme sa presťahovali do Alžbetky, potom do Astorky a z Astorky do Metropolky. (…) Čo sme tam robili? Pili kávičku, debatovali. A potom – poďme pod viechu. Tam sme sa potom schádzali so spoločnosťou Tida Gašpara, bývali s ním Rypáček, Žabota, niekedy aj Jano Hrušovský, prišiel aj Roy, Janko Alexy (…) Popíjali sme si ‚heuringer‘ alebo ‚extraalt‘ – vždy podľa sezóny, diskutovali. O politike, literatúre. (…) Potom raz ten, druhý raz onen – začal rozprávať. Jano Smrek naivné vtipy, Žabota kontroval, pochichtával sa tenkým hlasom, Tido Gašpar o svojich zážitkoch – mal ich dosť a rozhadzoval ich plným priehrštím – o Viedni, o Boke Kotorskej (zúčastnil sa aj vzbury námorníkov v roku 1918) (…) ‚Záferečná hodina!‘ – ozvalo sa a poberali sme sa ďalej . . . Domov? Ako kedy. Neraz sme si zašli do kaviarne, do Štefánky, na hudbu, na čiernu kávu, na ostré . . . (…) A ráno? Pod sprchu – a do roboty. Dakedy. (…) Pamätám si na istú ‚lumpovačku‘ v Štefánke. Boli sme asi štrnásti a začali sme ‚rundovať‘. Ostré a sladké, likéry a pálenky všelijakého druhu (…)“¹¹

Vladimír Clementis k tomu vtipne poznamenal: „Nuž, mizerére, čo sme my dáky český Pen klub? Hybajme pod viechu – staré víno, stolík v kuchyni, spev Tida, až konečne sa všetci dorozumievame.“¹² Ivan Horváth zaznamenal túto spoločnosť v známom diele Život s Laurou: „Po dennej práci sa stretávali na balkóne kaviarne, v akejsi visutej záhrade, v ktorej záhony kvetín nahrádzali mramorové stoly. Na tieto mramorové stoly napísali svoje najlepšie básne (…) K spoločnému stolu prinášali svoje objavy, verše milovaných básnikov alebo novozískané náhľady na život a literatúru, čo bolo pre nich to isté. Tak ako vrel ich život, vreli aj ich rozhovory.“¹³

Záverom možno len podotknúť, že pri davistoch bol tento ich spôsob života vo výraznom protiklade k nimi neochvejne hlásanou vierou v komunizmus (čo im bolo neskôr aj vytýkané). Aj vzhľadom na ich neskoršie životné osudy sú preto až prorockého charakteru slová vyslovené v Živote s Laurou, v ktorom je davistovi predpovedané, že „Tento svet ťa vždy oklame, lebo nežiješ v ňom, ale len vo svojich predstavách o ňom.“¹⁴

V. Bohémski pravotárski mecéni

Do druhej kategórie zaraďujeme pravotárov, ktorých účasť pri spoločenskom kruhu bohémy bola okyptená (t. j. nie každodenného charakteru, ani do neskorých, resp. skorých ranných hodín), za to sa však významným spôsobom – a to podporou (mecénstvom) zaslúžili o fungovanie a rozkvet bohémy. Mecénstvo sa prejavovalo najmä v dvoch smeroch, a to a) priamou finančnou podporou v hmotnej existencii bohéma, a v b) zadávaní, kupovaní či v pomoci pri publikácii diel bohéma (čím títo pravotári vlastne podporovali rozvoj slovenskej kultúry).

Viesť bohémsky štýl života bol značne nákladný a výdavky často prevyšovali zárobky bohéma (pričom často nevystačila ani kombinácia zárobkov z umeleckej činnosti popri civilnom zamestnaní), čo malo svoje konzekvencie v následnom finančnom strádaní. Samotní aktéri k tomu uvádzajú, že „A hoc to neraz veľa stálo, robili sme všetko na vlastné trovy alebo na účet dobrých kamarátov. My sme nepýtali a nedostávali na to nijaké subvencie. Ako sme to vedeli bez kradnutia, bez zbíjania, bez sinekúr, a ani sme pritom neskrachovali – to mi je samému veľkou záhadou.“¹⁵

Finančné suchoty sa riešili sprvu zakladaním drobných predmetov do záložní, ale častejšie „bolo treba siahnuť k zmenkám, v tých časoch najobvyklejšiemu prostriedku, ako sa dostať z toho najhoršieho.“ V týchto krušných chvíľach prichádzali ako záchrancovia práve priatelia z kruhu pravotárskych mecénov.¹⁶

Aby sme ďalej len nepopisovali, nechajme pre väčšiu autenticitu prehovoriť v tejto veci priameho účastníka: „Ale aj so zmenkami bývali ťažkosti. Najdôležitejšie bolo zohnať podpisy ručiteľov. Museli byť prinajmenej dva : jeden z nich ‚plnohodnotný‘, čo znamenalo, že ručiteľ musel byť majetný alebo aspoň spoločensky a politicky vplyvný, na druhom ručiteľovi už tak nezáležalo, ten mohol byť hocijaký, obvykle to bol žiadateľov priateľ, práve taký chudák ako on. Tých boháčov alebo vplyvných verejných činiteľov bývalo v Bratislave dosť a my sme o každom vedeli, či podpíše ochotne, či len po dlhšom prehováraní, alebo či rovno odmietne. Ochotných sme mohli zrátať na prstoch jednej ruky, neochotných bolo oveľa viac. Ľudia sa vôbec neradi podpisovali nemajetnému, čo ako známemu a uznávanému umelcovi. Ešte najochotnejší bol poslanec Dr. Milan Ivanka, starý priateľ z Martina, ozajstná biela vrana medzi bratislavskými prominentmi; nástojil iba na včasnej prolongácii, nedopustil, aby došlo k žalobe, to nezniesol. A tak aj bolo : vždy sme si dávali veľký pozor, aby sne si ho nerozhnevali.“¹⁷

V reči účastníka spomenutý Dr. Milan Ivanka (1876–1950) bol významný slovenský advokát a politik. Bol prototypom pravotárskeho mecéna slovenskej bohémy. Dôkazom je aj skutočnosť, že z množstva ním zakúpených diel bohémov si doma spravil „slovenskú izbu“ zariadenú obrazmi slovenských výtvarníkov.¹⁸

Známa bola jeho pomoc (ešte v začiatkoch) Jankovi Alexymu, ktorého od roku 1923 kvárila veľmi ťažká životná situácia, kvôli ktorej mával dokonca samovražedné tendencie. To bolo zapríčinené 60-tisícovým dlhom z predajného neúspechu diela Obrázky zo Slovenska a tiež žalúdočnou chorobou (kedy mu lekári pôvodne dávali najviac rok života). Dr. Milan Ivanka si preto ihneď u neho objednal obraz, aby mu takto zabezpečil financie. Takýmto spôsobom podporoval aj ďalších bohémskych umelcov. Dokonca predtým než Ivan Žabota zomrel v ťažkých podmienkach, mal u Dr. Ivanku požičaných 2000 Kčs.¹⁹²⁰

Mecenášom bol i Dr. Jozef Kállay (1881–1939), krajinský prezident a napokon verejný notár. V spoločnosti bola známou a dlho tradovanou príhoda, ako si Ján Hrušovský prišiel osobne od Dr. Kállaya požičať 2000 Kčs na zmenku. Ten mu po istom váhaní napokon požičal 1000 Kčs so slovami: „Pozrite sa Janíčko, vy potrebujete dvetisíc korún a ja vám verím, že ich potrebujete. Zmenku nepodpíšem, ale miesto toho vám sám požičiam peniaze. Vy chcete dvetisíc, ale my to spravíme na polovičku. Vy získate tisíc korún a ja tiež tisíc, tým, že mi tu ostanú. Nuž povedzte Janíčko, či to nie je dobrý obchod?“ Netreba asi viac dodávať, že takýto obchod bol vskutku uzatvorený na veľkú spokojnosť obidvoch strán.²¹

Nemožno zabudnúť ani ďalších pravotárskych mecenášov, akými boli Dr. Martin Mičura (1883–1946) sudca Hlavného i Najvyššieho súdu, známeho svojimi distingvovanými večerami na terase hotela Carlton i inde, Dr. Jaroslav Dvořák (nazývaný žartovne ako Zuzek Zgurišek podľa svojej manželky a veľkej ženskej múzy slovenskej bohémy Zuzky Zgurišky) a iní.

VI. Pravotárski sympatizanti bohémy

V ostatnej kategórii sa nachádzajú pravotári, ktorí sa obvykle nezúčastňovali na tejto bohumilej eklézii, mali však k slovenskej bohéme blízko. Poznali sa s ňou, a predovšetkým – v určitom momente sa ich cesty s bohémou stretli v podobe zaujímavého bohémskeho činu, ešte dlho rozprávaného v spoločnosti. Túto skupinu preto označujeme ako pravotárskych sympatizantov bohémy.

Vo veľkej miere išlo o vysokopostavených pravotárov, čo malo za následok, že tieto osoby bývajú niekedy označené v dochovaných prameňoch iba nepriamo, ako napr.: „advokát X.Y.“, a to aby sa predišlo prípadnej difamácii. Často je však možné z textu (alebo z textu iného autora) zistiť o koho išlo.

Ukážkovým príkladom tejto kategórie bol advokát Dr. Pavol Fábry (1891–1959), jeden z najbohatších Slovákov vôbec (spomedzi advokátov ani nehovoriac) a jeho manželka Oľga Fábryová.

Emo Bohúň, ktorý uňho istý čas pracoval, ho opisoval takto: „Ináč dr. Fábry bol na prvý, ba i na druhý pohľad elegantným mužom vyberaných spôsobov s aristokratickými alúrami. (…) Vedel sa pohybovať po parketoch, vedel si sadnúť do fotelov, vyznal sa v komplikovanom množstve strieborných príborov na damaskových obrusoch, obliekal sa v najelegantnejších salónoch. (…) O jeho štedrosti a veľkopanských gestách, tam, kde to potreboval, rozprávali sa celé legendy. Ale niekedy bol gavalierom i v prípadoch, v ktorých nešlo priamo o obchod, ale dajme tomu o rytiersky efekt (…)“.²²

Osobitne známou príhodou bolo, keď si nechal pre svoju krásnu manželku Oľgu (a tiež pre reprezentáciu slovenskej kuchyne) lietadlom priniesť na Francúzsku riviéru originál slovenské bryndzové halušky.²³

Nemožno vynechať ani ďalšiu legendárnu udalosť. O tú sa v tomto prípade pričinil samotný Tido Gašpar (a dobrý priateľ Fábryovcov), ktorý sa počas večernej zábavy v momente, kedy sa hrala obľúbená pieseň Oľgy Fábryovej zrazu rozhodol, že jej ju nechá zahrať naživo s celou cigánskou kapelou. „Vzal som dve autá a posadil som do nich celú bandu. – Pôjdeme dať nočnú muziku.“ Pretože záhrada, ktorá obklopovala vilu Fábryovcov, bola zamknutá, cigánska kapela sa rozhodla plot preliezť. Nepočítala však s tým, že vila (ako jedna z prvých v republike) bola vybavená alarmom, ktorý sa následne spustil. „Signál bolo počuť až na ulicu. – Hrajte! – kričal som z auta celý poplašený. – Hrajte rýchlo, aby si nemysleli, že sme zlodeji a nepostrieľali nás všetkých ako zajacov.“²⁴

Svetlá vo vile sa razom rozsvietili a hoc Gašpar pôvodne zakázal prezradiť autora tohto počinu, vo veľkom zmätku na to cigáni zabudli a unisono kričali: „Pán Tido Gašpar!“. Gašpar sa v nasledujúci deň bál, že Dr. Fábry z toho urobí veľkú spoločenskú aféru. Aké ale bolo prekvapenie, keď na druhý deň Gašparovi zavolala Oľga Fábryová a za takúto milú rozmarnosť ho pozvala s nimi na poľovačku…²⁵

Niektorí účastníci tejto kategórie sú (z dôvodu svojej pozície či statusu) uvádzaní bez bližšej identifikácie, čo sme už spomínali vyššie. Takouto zachovanou udalosťou je per exemplum udalosť jednej veľkej zábavy v starej Bratislave, kedy „Jeden minister, mladý, ohybný, s menšou štátnickou aureolou nad hlavou, sám sa raz ujal iniciatívy a nad ránom s veľkou vervou zatancoval v kaviarni na stole za sprievodu cigánskej hudby viac-menej podarený odzemok, pričom mu praskli nohavice. A bol to dokonca minister vnútra, prosím pekne !“²⁶

Ako ďalších – menom zachytených pravotárov – možno spomenúť Dr. Jána Dérera (brat Ivana Dérera), s ktorým Tido Gašpar úspešne zviedol (asi jediný oficiálne dochovaný slovenský) duel o česť, Dr. Jána Ferdinandyho, Dr. Cyrila Daxnera a mnohých iných.²⁷

VII. La fin ? Záver? Nuž dovoľte aspoň slovo, krásna pani…

Ako zvykneme písať v záveroch právnych podaní „Vzhľadom na doteraz uvedené a preukázané“, prostredníctvom tohto textu sme mohli vypozorovať, že úloha pravotárov opisovaného obdobia bola v spoločnosti (a to nota bene nielen) na Slovensku o niečo širšia od tej aktuálnej, presahujúca dnešné limitovanie sa iba na oblasť práva a biznisu (česť výnimkám!).

Pravotári prvej polovice 20. storočia tiež boli tými, ktorí pomáhali „uplatňovať ústavné práva fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb“²⁸. Zároveň ale ich úloha – tým, že boli intelektuálmi, všeobecne rozhľadenými osobami – spočívala aj v tom, že posúvali spoločnosť vpred aj v oblasti kultúry – písali, redigovali, organizovali, mecenášsky podporovali. Dopomohol tomu výrazne fenomén unikátnej slovenskej bohémy, v ktorej sa mohli združovať a tvoriť, a to (podotýkame) bez ohľadu na rozdielne politické či iné názory. Svojou účasťou sa tak významne pričinili o pozdvihnutie slovenskej kultúry a spoločnosti ako takej.

Tento článok mal preto za cieľ viac, než len pripomenúť si dôležitú časť pravotárskej histórie. Jeho cieľom je súčasne apel na nás – pravotárov dnešných čias, aby sme sa viac kultúrne činili a združovali, lebo to nájde svoje ovocie v celej spoločnosti. Urobiť niečo, čo by sme mohli nazvať Berniniho voľbou. Je to totiž práve kultúra, ktorá nás – jednotlivca a spoločnosť – dvíha vyššie.

Autor by záverom chcel poďakovať JUDr. Zuzane Čížovej, JUDr. Petrovi Kerecmanovi a kolektívu svojej advokátskej kancelárie CONSULTA, bez ktorých by tento text nebol vznikol.

Poznámky

1. Pravotár je termín starej slovenčiny značiaci najmä advokáta, avšak bol ponímaný aj širšie ako právnik. V úradnom styku bol používaný až do 50. rokov 20. stor. Bližšie pozri per exemplum LEVICKÁ, J.: Sondy do ustaľovania slovenskej právnej terminológie v 19. storočí. In: Historia et theoria iuris, roč. 2023, č. 15. Dostupné online. ↩
2. Sväté písmo, Mt 4, 4. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1986. ↩
3. GAŠPAR, T. J.: PAMÄTI /II. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2004, s. 170. ↩
4. Per exemplum stále prítomné zakotvenie archaických prostriedkov v § 40 ods. 4 OZ: „Písomná forma [právneho úkonu] je zachovaná, ak je právny úkon urobený telegraficky, ďalekopisom (…)“. ↩
5. K tomuto bližšie pozri nasledovné diela (prekvapivo preložené aj do slovenského jazyka): BRADSHAW, S.: Kaviarenská spoločnosť alebo život bohémov od SwiUa po Dylana. Bratislava: Tatran, 1988, 184 s. MURGER, H.: Obrazy zo života bohémy. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1966, 333 s. Základným prameňom slovenskej bohémy je dielo VAŠŠ, M.: Bratislavská umelecká bohéma v rokoch 1920 – 1945. Bratislava: Univerzita Komenského, 2016, 456 s. ↩
6. Bližšie pozri VAŠŠ, M., s. 11–23. ↩
7. Takto to konštatuje (medzi inými) Štefan Hoza v svojich memoároch: Ja svoje srdce dám. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1989. ↩
8. GAŠPAR, T. J.: Zlatá fantázia. Bratislava: Tatran, 1969, s. 187–188. Porovnaj s ďalšími opismi, per exemplum HRUŠOVSKÝ, J., s. 224–228. ↩
9. HRUŠOVSKÝ, J.: Umelci a bohémi. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1963, s. 226. ↩
10. PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Spomienky I. 1920 – 1938. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1975, s. 121–122. ↩
11. PONIČAN, J., s. 257–260. Obdobne pozri: GAŠPAR, T. J.: PAMÄTI /II., kapitola „V ríši nocí“, s. 170–174. ↩
12. CLEMENTIS, V.: O Erenburgovi a jeho Slovensku. In: DAV, č. 2/1929. Cit. podľa: KERECMAN, P., s. 93–94. ↩
13. HORVÁTH, I.: Život s Laurou. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2002, s. 81–82. ↩
14. De eo, s. 98. K pravotárom – davistom bližšie pozri významný počin: KERECMAN, P.: Advokáti Davisti – Vladimír Clementis, Ján Poničan, Daniel Okáli. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2017, 461 s. ↩
15. GAŠPAR, T. J.: Zlatá fantázia, s. 148. ↩
16. HRUŠOVSKÝ, J., s. 229. ↩
17. HRUŠOVSKÝ, J., s. 230. ↩
18. VAŠŠ, M., s. 78. ↩
19. VAŠŠ, M., s. 94. ↩
20. De eo, s. 160. ↩
21. HRUŠOVSKÝ, J., s. 231–232. Spomínané aj inde, per exemplum BOHÚŇ, E.: Zaprášené histórie. Žilina: Tatran, 1971, s. 324–325. ↩
22. BOHÚŇ, E., s. 203. ↩
23. Mnohokrát spomínaná príhoda u bohémov, pozri napr. BOHÚŇ, E., s. 203–204, PONIČAN, J., s. 243. ↩
24. Vila Fábryovcov sa nachádza na Haffnerovej, dnešnej Godrovej ulici, v súčasnosti sídlo Veľvyslanectva Ruskej federácie. ↩
25. Bližšie pozri: GAŠPAR, T. J.: Zlatá fantázia, s. 218–219. ↩
26. HRUŠOVSKÝ, J., s. 226–227. ↩
27. Bližšie pozri: GAŠPAR, T. J., Zlatá fantázia, s. 191–194. ↩
28. Bližšie pozri ust. § 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii. ↩