Podľa Zákona o cestovných náhradách (zákon č. 283/2002 Z.z.) je pravidelné pracovisko miesto, ktoré je písomne dohodnuté medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Ak takéto miesto nie je dohodnuté, je pravidelným pracoviskom miesto výkonu práce podľa pracovnej zmluvy alebo dohôd o práci mimo zamestnania. Pre niektorých zamestnancov, ktorí často menia pracoviská kvôli osobitosti ich práce, môže byť pravidelným pracoviskom aj miesto ich pobytu.

Pravidelné pracovisko (ktoré má byť vymedzené užším spôsobom, resp. presnejšie) je teda potrebné odlišovať od miesta výkonu práce  (širší právny pojem), ktoré môže byť v niektorých prípadoch dokonca dohodnuté aj v ktoromkoľvek kraji, čo je v súlade so zákonom. Avšak, musí sa jednať o prácu, ktorá má na to jasný dôvod, ako napríklad vodič autobusu. Miesto výkonu práce a pravidelné pracovisko sa pritom majú vzájomne dopĺňať, a to práve v tom smere aby vždy bolo možné definovať kedy sa zamestnanec venuje pravidelnej činnosti a kedy je na služobnej ceste.   

V praxi sa totiž stáva, že pokiaľ pravidelné pracovisko nie je špecifikované správne,  niektorí zamestnanci môžu začať vyžadovať písomné pokyny od spoločnosti (zamestnávateľa), tvrdiac, že sú každodenne na služobnej ceste. Pretože ak ste na služobnej ceste, zamestnávateľ má povinnosť posielať vám písomne pokyny ohľadom vašej pracovnej náplne a zároveň  máte nárok na cestovné náhrady. Je však prakticky nemožné a nesprávne, považovať za pracovnú cestu bežné situácie, keď je zamestnanec na svojom pravidelnom pracovisku (hoc toto v pracovnej zmluve nie je dostatočne presne špecifikované). Zákon o cestovných náhradách sa totiž vzťahuje iba na zamestnancov, ktorí často menia pracoviská, nie však napríklad na vodičov autobusov, ktorí každý deň jazdia pravidelne na rovnakej linke. Nemožno teda porovnávať vodičov autobusov (či kamiónov), ktorí jazdia na pravidelných linkách (a majú zabezpečené tomu zodpovedajúce pravidelné ubytovanie) s vodičmi, ktorí jazdia každú chvíľu na inej trase, a skutočne sa nachádzajú mimo svoje pravidelné pracovisko. To isté obdobne platí aj pre manažérov (či iné profesie), ktorí kvôli nepravidelných pracovným povinnostiam musia pracovať mimo svojho pravidelného pracoviska, a teda ísť na pracovnú cestu.

Podobne o tom hovorí aj jedno z uznesení Najvyššieho súdu SR, ktoré posudzovalo nároky  zamestnanca vykonávajúceho stavebný dozor na líniovej stavbe dĺžky 30 km. Namietal, že táto trasa pre neho predstavuje  pracovnú cestu (keďže často mení svoje pôsobisko), na ktorú ho jeho zamestnávateľ každý deň vysiela. Je pravda, že 30 km je veľká vzdialenosť, avšak to neznamená, že nejde o pravidelné pracovisko (keď na ňom zamestnanec pôsobí každý deň).  I v tomto vidno paralelu s vodičom autobusu, ktorý jazdí po pravidelnej linke (hoc aj v dĺžke viac než 30 km). Súd v uvedenom prípade rozhodol, že pravidelným pracoviskom nie je miesto zamestnancovho pobytu, z ktorého každý deň odchádza, ale pravidelným pracoviskom je práve líniová stavba v dĺžke 30 km. Zamestnávateľ teda nebol povinný poskytovať zamestnancovi osobitné písomné pokyny, nakoľko súd potvrdil, že nejde o pracovnú cestu. Zároveň jeho pracovná náplň, a teda pohyb na danom úseku je spojený s jeho osobitným každodenným výkonom práce. 

Inými slovami povedané, zamestnanec má povinnosť pracovať na mieste, na ktorom sa so svojim zamestnávateľom dohodol, a teda ich vzájomná písomná dohoda má zodpovedať skutočnosti. V opačnom prípade, t.j.. pokiaľ zamestnanec pracuje na mieste, ktoré nebolo ako pravidelné pracovisko dohodnuté,  pracovná zmluva nezodpovedá reálnej skutočnosti. Samozrejme, daný stav nie je právne preferovaný, ale nie je ani protizákonný, pretože v bežnej praxi sa vyskytujú i takéto situácie.  

Záverom možno potvrdiť, že pravidelné pracovisko by malo byť písomne dohodnuté, a zároveň by malo zohľadňovať povahu práce zamestnanca. V prípade vodičov autobusov, ktorí pravidelne menia svoje pracoviská, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto ich pobytu.