Reformný zákon s praktickými trhlinami

Dňom 1. apríla 2025 nadobudol účinnosť nový stavebný zákon č. 25/2025 Z.z., ktorý nahradil doterajší stavebný zákon č. 50/1976 Zb. Očakávania boli vysoké: modernizácia stavebného práva mala zjednodušiť povoľovacie procesy, zlepšiť digitalizáciu a zabezpečiť väčšiu právnu istotu. V niektorých aspektoch sa to podarilo, no v iných sa otvorili vážne aplikačné trhliny.  V oblasti elektroenergetiky a telekomunikácií medzi takéto trhliny určite patrí aj nejednoznačné určenie právneho režimu pri oprave a výmene na elektroenergetickej alebo telekomunikačnej stavbe.

Stavebná úprava vs. údržba stavby

Podľa § 2 ods. 9 písm. b/ nového stavebného zákona sa za stavebné úpravy okrem inéhopovažujú práce, ktorými sa upravuje, vymieňa alebo dopĺňa elektrické vedenie, elektroenergetické zariadenie, vedenie elektronickej komunikačnej siete a telekomunikačné zariadenie, pokiaľ sa nemení trasa a stavba slúži na rovnaký účel.

Na druhej strane ust. § 18 ods. 5 písm. a) bod 3 prakticky totožnú činnosť – opravu a výmenuelektrických vedení a elektroenergetických zariadení, elektronických komunikačných sietí,  (ak sa tým nemení ich trasa a ochranné pásmo), považuje za údržbu stavby definovanú v § 2 ods. 10 stavebného zákona.

Zákon teda obsahuje dve definície právneho režimu zásahov do elektroenergetických a telekomunikačných stavieb, ktoré sa v praxi prekrývajú. Výmena kábla,  alebo podperného bodu bez zmeny trasy môže byť v niektorých prípadoch zároveň údržbou stavby aj stavebnou úpravou. Takýto stav nie je len teoretickou kolíziou, ale spôsobuje priamy normatívny konflikt, pretože dané kategórie (údržba stavby a stavebná úprava) majú odlišný právny režim.

Rozpor ohlasovacej povinnosti: § 18 ods. 3 vs. § 18 ods. 5

Zásadný praktický dôsledok spočíva v tom, že kým § 18 ods. 3 stavebného zákona vyžaduje ohlásenie stavebných úprav na verejných priestranstvách alebo v pamiatkových územiach, § 18 ods. 5 písm. a) bod 3 takú istú prácu – pokiaľ ide o výmenu alebo opravu súčastí elektroenergetických alebo telekomunikačných líniových stavieb bez zmeny trasy – od ohlásenia oslobodzuje. V praxi sa často stáva, že elektroenergetické aj telekomunikačné stavby sa nachádzajú na verejných priestranstvách alebo v pamiatkových územiach, tá istá činnosť teda podľa jedného ustanovenia podlieha, a podľa druhého nepodlieha ohlasovacej povinnosti stavebnému úradu. Táto dichotómia(dvojkoľajnosť) právnej úpravy môže preto spôsobiť vážne dôsledky pre investorov, prevádzkovateľov distribučných sietí, aj stavebné úrady, ktoré nemusia identické zásahy do elektroenergetických a telekomunikačných stavieb posudzovať rovnako.

Komparatívny pohľad: starý zákon bol jednoznačnejší

Podľa pôvodného stavebného zákona č. 50/1976 Zb., konkrétne § 56 písm. b/ a g/, sa stavebné povolenie ani ohlásenie nevyžadovalo pri stavebných úpravách elektronických komunikačných sietí a elektrických vedení bez zmeny ich trasy, bez ohľadu na úroveň napätia. Režim bol jednoduchý a predvídateľný. Nový stavebný zákon tento prístup mení a zavádza zložitejšiu, no bohužiaľ aj dichotómnu reguláciu. V praxi to znamená, že to, čo bolo ešte nedávno jasné a bez administratívneho zaťaženia, dnes podlieha neistému výkladu a riziku rôznorodého posudzovania.

Nejednoznačnosť nie je možné preklenúť preferenciou jedinej definície

Nový stavebný zákon nie je koncipovaný tak, že ustanovenia o povinnosti ohlasovania stavebných úprav by mali prednosť pred výnimkami z povinnosti ohlásenia konkrétnej údržby stavby. Práve preto je jadrom problému ich paralelná existencia definujúca ten istý stavebný proces. Tým vzniká situácia, v ktorej sa stavebný subjekt môže správať v súlade so zákonom, no napriek tomu by mohol byť zo strany orgánov verejnej moci postihovaný za jeho porušenie.

Následkom uvedenej dichotómie je aj stav, keď sa ten istý stavebný zásah do elektrického vedenia a elektroenergetického alebo telekomunikačného zariadenia realizovaného na verejnom priestranstve alebo v pamiatkovom území, posudzuje podľa dvoch samostatných ustanovení stavebného zákona úplne odlišne. V takom prípade sa na ten istý skutkový stav formálne vzťahuje režim ustanovenia § 18 ods. 3 stavebného zákona (t. j. povinnéohlasovanie stavebnej úpravy stavebnému úradu), ako aj režim § 18 ods. 5 písm. a) bod 3 (výnimka z povinnosti ohlásenia pri údržbe elektrických vedení a elektroenergetických a telekomunikačných zariadení bez zmeny ich trasy a ochranného pásma).

To vedie k paradoxnej situácii, keď aplikácia každej z týchto právnych noriem vedie k úplne opačnému právnemu dôsledku – jedna ohlasovaciu povinnosť vyžaduje, druhá ju výslovne vylučuje. Tento konflikt, ako je vyššie uvedené, nie je možné vyriešiť preferenciou jednej právnej úpravy ako všeobecnej a druhej ako špeciálnej (osobitnej). Ich predmet je totiž rovnaký, no právny následok opačný. Ide teda o skutočný normatívny rozpor.

V danej situácii je nevyhnutné použiť výkladové pravidlá, ktoré reflektujú základné princípy právneho štátu. Najvyšší súd vo svojich viacerých rozhodnutiach uviedol, že nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy.

Z tohto dôvodu treba pri zásahoch do elektrických vedení a elektroenergetických zariadení, pri ktorých sa nemení ich poloha ani trasa, vychádzať z toho, že ide o údržbu stavby. Všetky žiadosti, dokumentácia a komunikácia by mali odrážať práve tento výklad. Aj v prípadoch, keď sa stavebné práce realizujú na verejnom priestranstve alebo v pamiatkovo chránenom území, je potrebné presadzovať výklad priaznivejší pre vlastníka, resp. prevádzkovateľalíniovej stavby, pretože samotná legislatíva poskytuje nejednoznačný rámec. Takýto výklad je nielen nevyhnutný , ale vzhľadom na ústavné záruky aj legitímny, lebo ide o výklad v prospech adresáta právnej normy.

Praktický význam projektovej dokumentácie

Praktickým faktorom pri riešení vyššie uvedenej dichotómie pri niektorých ad hoc prípadoch môže byť aj to, že niektoré časti/zaradenia dotknutých elektroenergetických alebo telekomunikačných stavieb, môžu byť súčasťou projektu stavby overeného autorizovaným inžinierom pre technické, technologické alebo elektroenergetické vybavenie. V danomprípade, v prípade ich opravy a údržby, s určitosťou nepôjde o stavebnú úpravu, ale o údržbu technického, energetického alebo technologického vybavenia stavby, ktorú nie je potrebné ohlasovať stavebnému úradu, ak sa nemení pripojenie ani vplyv stavby na okolie (§ 18 ods. 5 písm. a) bod 5 stavebného zákona). Ak sa teda v takomto autorizovanom projekte nachádza napr. elektromer alebo vnútorné rozvody, ich oprava/údržba, nemôže byť kvalifikovaná ako stavebná úprava, ale výlučne ako údržba. Tento záver podporuje aj odborná literatúra (porov. Makýš, O.: Technologie renovace budov, Jaga Group, 2004), ktorá vymedzuje technologické vybavenie ako integrálnu súčasť projektu stavby autorizovaného inžiniera pre technické, technologické alebo elektroenergetické vybavenie .

Záver

Súčasná dikcia stavebného zákona vytvára aplikačnú neistotu, ktorú nemožno vyriešiť jednoduchou preferenciou jednej z definícií. Konflikt medzi § 2 ods. 9 písm. b/ a § 2 ods. 10 v spojitosti s § 18 ods. 3 a ods. 5 predstavuje vnútorný rozpor, ktorý zneisťuje aplikačnú prax.Jediným racionálnym riešením je legislatívna úprava stavebného zákona de lege ferenda, ktorá by odstránila dichotómne ustanovenie § 2 ods. 9 písm. b/ vo vzťahu k elektroenergetickým a telekomunikačným stavbám. Dovtedy ostáva jedinou obhájiteľnou cestou výklad v prospech adresáta právnej normy, ako aj možnosť  poukázania naprojektovú dokumentáciu autorizovaného inžiniera pre technické, technologické alebo elektroenergetické vybavenie, ak sa stavebná činnosť týka zariadenia, ktoré je jej súčasťou. Takýto prístup je v súlade s princípom právneho štátu a predpokladom spravodlivého uplatňovania verejného práva.